Eva Fischerová-Martvoňová (20. 9. 1922 – 25. 7. 2017).
Keď som sa v roku 1979 pripravoval na prijímačky na VŠMU, už bolo jasné, že chcem ísť do triedy pani profesorky. Osobne sme sa ešte nepoznali, ale o jej spôsobe vyučovania už som mal informácie. Precíznosť, najvyššia profesionalita, pokora pred hudbou a vypracovanosť až do posledného tónu. Keď som ju spoznal aj osobne, tak k odborným veciam pribudla ešte jedna vlastnosť – ľudská kvalita. Spoznal som nekonečne milú, srdečnú dámu, ktorej morálno-etické nároky prevyšovali všetkých ostatných okolo. Tie nároky kládla hlavne na seba.
Trvalo mi istý čas, kým som dokázal spojiť vo svojej hlave jej precízny, nekompromisný, vysoko profesionálny prístup k hudbe s neuveriteľnou láskavosťou, ľudskosťou, milotou.
V jej triede sme sa cítili ako v rodine. V rodine bez disonancií. Samozrejme, vďaka nej. Pre študentov pravidelne usporadúvala u seba krásne večierky, kde sa spojila láska k hudbe, umeniu s ľudskými hodnotami. Pamätám si, že sme sa nesmierne nasmiali a s veľkou radosťou sa púšťali do jedál, ktoré nám pripravila, na stole boli aj aperitívy, nikdy nechýbalo šampanské a jej fantastické zákusky. A pri tom všetkom sme strávili čas v najpozitívnejšom prostredí, kde kultúra svietila z každého kúta.
Pani profesorka nám dala oveľa viac, než sme vtedy mohli tušiť.
V jej osobe odišla od nás nielen vynikajúca klaviristka, pedagogička, organizátorka, ale symbol slovenského hudobného umenia niekoľkých generácií. Patrila medzi prvých interpretov, ktorí začali šíriť slovenskú hudbu v zahraničí. Spolupracovala s najvýznamnejšími skladateľmi ako Berger, Suchoň, Zeljenka. Jej zanietenosť pre tvorbu slovenskej hudby bola taká silná, že bola ochotná naštudovať ich diela naspamäť! A to na „domáci koncert“, kam prišlo asi 25 pozvaných ľudí. Samozrejme, diela Rachmaninova, Beethovena, Scarlattiho, Brahmsa či Bacha mala rovnako v repertoári.
Ja som ju na koncertoch už nepočul hrať, o to viac na hodinách. Keď som študoval skladbu, ktorú hrala aj ona, vždy s nadšením ukázala svoj prístup, spôsob, ako to študovala ona. Keď som prišiel eventuálne s iným prístupom, tak si to vypočula, zvážila, niekedy odsúhlasila, niekedy nie. V každom prípade podporovala kreativitu u študentov. Svoju pedagogickú činnosť neskôr usmernila k najmladším, keďže hudobná výchova má zmysel len vtedy, keď je budovaná od základov.
Eva Fischerová zažila toho veľmi veľa, a nie vždy len to najkrajšie. Keď ju po roku 1968 vyhodili zo Zväzu skladateľov a interpretov, nasledujúcich 17 rokov nemohla hrať na oficiálnych pódiách. Poniektorí sa tam rýchlo vrátili. Ona, samozrejme, nie. Bolel ju aj odchod z VŠMU, vlastne spôsob, ako jej ukončili pracovný pomer z jedného dňa na druhý. Vzápätí jej brnianska JAMU s úctou ponúkla triedu, ktorú potom viedla 7 – 8 rokov. Ale to je asi osud tých, pre ktorých česť, pravda a viera v ľudské hodnoty sú dôležitejšie než kariéra, zbieranie funkcií a titulov.
Ona sa však nikdy nevzdala. Boli sme u nej s manželkou, keď mala sedemdesiat rokov. Smutne nám rozprávala, že sa jej nepodarilo vybaviť pracovné povolenie v Austrálii, kam mohla odísť a vyučovať hru na klavíri. Vzhľadom na jej vek totiž jej pobyt už nechcela zobrať na seba žiadna poisťovňa. A angličtina? pýtali sme sa. To by som zvládla za pár mesiacov, odpovedala s úsmevom.
Študoval som u nej v období od 1979 do 1984. Po toľkých rokoch mi napadnú dve veľmi dôležité veci, ktoré ma sprevádzajú celý život, a v každom prípade to spájam s rokmi, ktoré som prežil pod jej vedením. Profesionalita a česť. Dve základné ľudské vlastnosti, ktoré by mal mať v sebe každý človek. Alebo aspoň každý kreatívny umelec.
Pani profesorka to v sebe mala. Ďakujem jej za všetko, čo mi dala.